Štefan Strážay

Narodil sa 10. novembra 1940 v Igrame. Absolvoval ruský a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako stredoškolský profesor na Strednej ekonomickej škole v Poprade (1964 – 1970), potom sa vrátil do Bratislavy do literárneho mesačníka Slovenské pohľady (1970 – 1972). Do roku 2000 pracoval ako redaktor a vedúci editor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V súčasnosti žije v Bratislave.

Od prvej básnickej zbierky pútala Strážayova poézia pozornosť svojou lyrickou osobitosťou, založenou na presnom pomenovaní vecí a ich vzťahov a na diskrétnej, jemnej a často len náznakovej výpovedi o vlastnej ľudskej situácii. Knižne debutoval básnickou zbierkou Veciam na stole (1966). Už pre túto knihu bolo charakteristické vecné až strohé vyjadrovanie, zaznamenávanie zdanlivo nepoetických skutočností miestami hraničiace s opisom neživých predmetov. V podobe lyrických skíc sa uňho roztvárali tiché priestory ľudskej intimity - zdržanlivo podávané situácie a rituály chlapčensky jemnej erotiky, významovo zhodnotené veci, reálie a ich kontexty z každodennosti, bytu, domova, prírody.

Plachosť (zo zbierky Veciam na stole)

Nesmelo, s kôstkou

marhule v hrdle

dotkneš sa miesta, kde sedela,

nadýchneš sa vzduchu,

ktorý ona vydýchla.

Doznela hudba

Z hlbín jej vlasov;

dvoma rukami

berieš chlieb zo stola.

Mnohé básne z tejto zbierky, ale aj z nasledujúcich kníh Úsvit, ale neurčitý (1971), Sviatky (1974), Igram (1975) sú celkom krátke, tvorí ich len niekoľko veršov. Jeho básne majú zväčša podobu krátkych správ, miniatúrnych príbehov, lyrických zátiší či aforistických výpovedí. Autor svoj svet vystužil motívmi matky, rodiska, sociálneho osudu, vojnových reminiscencií.

ZĎALEKA (zo zbierky IGRAM)

V čistých košeliach

odišli za robotou.

Vzali si so sebou

chlieb v novinách

a hrnčeky.

Aj bojazlivé úsmevy

a ruky.

Dom zostal.

Zďaleka sladký, zblízka

padá.

Prichádzajú listy.

Tých, čo píšu, už neuvidíme

ani zatvorenými

očami.

Ďalšia charakteristická črta jeho poézie je osobná ľudská prítomnosť v básni. Preto v jeho poézii nachádzame zostrené, ale zväčša láskavé detaily ľudskej intimity, na pohľad nebadateľné, ale o to cennejšie, zachytené často len v náznaku, ale zároveň presne, bez zbytočných póz, štylizácií a pátosu, len s podtónom smútku nad poznaním ľudských limitov.

SVET, KTORÝ SI VYMÝŠĽAM (zo zbierky SVIATKY)

Svet, ktorý si vymýšľam

potme,

má veľa dažďa aj toľko svetla –

sú v ňom stromy, zomieranie, krásne oblohy

a mnoho vody –

svet, ktorý si vymýšľam

vo dne aj potme,

je vlastne tento istý svet,

ale bezo mňa.

O prítomnosť človeka rozširuje Strážay svoj básnický pohľad v ďalších knihách - Podhorany (1977), Palina (1979), Dvor (1981), a najmä v zbierkach Malinovského 96 a Sestra (obe 1985), hoci ani tu lyrické subjekty básní neprežívajú zložité psychické stavy alebo konflikty.

Západ slnka (zo zbierky Palina)

Na rohu dvoch prázdnych ulíc

širokých a dlhých ulíc

lúči sa muž so ženou.

Tridsať, štyridsať.

Je to dlhé lúčenie. Nebo

klenie sa nad nimi, obrovské,

špinavosivé. A všetko

je zrátané dopredu –

Toľko času na lásku,

toľko času na klamstvo.

Už nič na ilúziu.

smútok je telesný.

V posledných zbierkach (Elégia, 1989; December, 1990; Interiér, 1992) narástla Strážayova reflexívnosť až po žánrové susedstvo s esejou. Jednou z najpozoruhodnejších zbierok v celom Strážayovom diele je Interiér (1992), v ktorej schopnosťou usúvzťažňovať vonkajší svet neživých vecí s rozmermi ľudskej psychiky dosahuje pozoruhodný estetický účinok.

Od zmyslovo-zážitkového východiska prvých zbierok tak Strážay dospel ku krajnej miere výrazového asketizmu, ktorý je posledným variantom jeho spôsobu vyjadrenia pocitu neautentickosti ľudskej existencie.

Natália Sláviková, Andrea Štefková