1. ŽIVOT A DIELO IVANA LAUČÍKA
Ivan Laučík sa narodil 4. júla 1944 v Liptovskom Mikuláši. Základnú školu vychodil v rodnom meste, tam aj zmaturoval na strednej priemyselnej škole stavebnej. Rok pracoval ako stavbyvedúci v Košiciach a v Kopřivnici. Potom študoval na Pedagogickej fakulte v Martine a v Banskej Bystrici slovenský jazyk a dejepis. Po skončení základnej vojenskej služby sa zamestnal ako učiteľ na základnej škole v Liptovskom Mikuláši. Pre svoje politické postoje mal problémy s publikovaním. Od roku 1981 pôsobil ako učiteľ na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. Po novembri 1989 bol pracovníkom školskej správy, ale po krátkom čase sa vrátil k pedagogickej činnosti. Zomrel 12. mája 2004 v Liptovskom Mikuláši.
Ivan Laučík mal veľmi blízky vzťah k prírode a k horám, strávil tam mnoho chvíľ. Raz sa mu však hory stali takmer osudné. Keď mal asi sedemnásť rokov, spadol zo skaly a kotúľal sa a padal niekoľko desiatok metrov. Poranil si pritom hlavu a stratil pamäť a všetky spomienky. Tie sa potom snažil získať späť práve čítaním poézie, napr. Shakespeara, práve v tomto období vznikli aj jeho prvé básne.
Okrem písania sa amatérsky venoval aj speleológii. Spolu s jaskyniarmi a archeológmi objavil mnohé tatranské jaskyne. Spúšťanie sa po lane do tmy, objavovanie vecí, ktoré neuzreli človeka tisícky rokov alebo ešte nikdy, praveké ohniská… To všetko na neho pôsobilo veľmi emotívne a inšpiratívne.
Vraj v zbierke Havránok môže nájsť čitateľ ukrytý „kľúč“ k objaveniu ďalších jaskýň.
Laučíkov osamelobežecký princíp sa rozchádza s bežným chápaním básne. Jeden člen jeho prirovnania je mimo básne, robí z nej otvorenú štruktúru, ktorá zapríčiňuje zdanlivú nekomunikatívnosť tejto poézie. Autor necháva na čitateľa, nech si sám vytvorí priestor, v ktorom jednotlivé voľne visiace významy slov nadobúdajú súdržnosť. Komunikácia s textom je náročná a každé čítanie knihy nám predstavuje zbierku inak, vytvára pozmenenú štruktúru Laučíkovho a čitateľovho sveta. Azda je to borgesovská kniha z piesku, kde každé otvorenie vyvolá iné čítanie.
Časom jeho básne je prítomnosť. Jej spôsobom, byť prítomný, t. j. celkom živý. Každá jeho báseň je dynamicky utvárajúci sa a fungujúci významotvorný proces, smerujúci k novému celku, nie k súhrnu významov.
Laučíkov lyrický subjekt je výrazne poznačený pocitom ohrozenia, vyvolaným predovšetkým vlastnou deštrukčnou činnosťou, ktorá akoby bola jeho osudovým prekliatím, z ktorého niet vyslobodenia. Táto situácia je absurdná, je bizarná vo svojej podstate, preto je do značnej miery bizarný aj básnikov jazyk, štýl, obraznosť.
Do literárneho diania vstúpil ako príslušník básnickej skupiny Osamelí bežci zbierkou Pohyblivý v pohyblivom (1968), ktorá je vyjadrením básnikovho znepokojenia nad stavom ľudskej civilizácie a hrozbou jej zániku. Podobne možno charakterizovať aj jeho druhú básnickú zbierku Sme príbuzní na začiatku (1970), ktorá je na jednej strane obrazom chaosu súčasného sveta, no zároveň apelom na možnosti každého jednotlivca pri ochrane základných ľudských hodnôt. Po takmer dvadsaťročnej nútenej prestávke vydal básnickú zbierku Na prahu počuteľnosti (1988). Zobrazil v nej rozporuplnosť našej prítomnosti, plnej konfliktov, ktoré vznikajú vlastníckym a koristníckym prístupom človeka k prírode a k jej zákonitostiam. Rozsahom neveľká básnická zbierka Vzdušnou čiarou (1991) nadväzuje na predchádzajúcu knihu. Ešte výraznejšie sú v nej prítomné ekologické motívy, ktoré sú raz ľahko odhaliteľné, inokedy sa ozrejmujú len pri pozornejšom čítaní. V roku 1998 vydal ďalšiu zbierku básní Havránok, v ktorej sa vracia k našej prapodstate, k večným koreňom, k osvedčenému kolobehu prírody, k zaprášeným cestám, ktoré vedú, ale i mätú, a následnej ilúzii i dezilúzii z nich. Roku 2003 vyšli v jednom zväzku jeho kompletné Básne.
Ukážky z tvorby
Nansen
Nansen ľadový topoľ v diaľke
Spánok v snehu ešte žije v kožiach na ktorých nevidieť že boli plavé
Stráca tri roky pokúša sa o prechod na juh unášaný kryhou
na sever
s vlasmi po ľad ide hlbinou
planéty
Ó Nansen
pregĺgajúci
sliny pri pohľade na breh Nórska
v machnatom svetle leta
Nansen na výbežku
hlboko v mori medzi
riasami hlasiviek pred bránami smrteľného zápasu .
(Pohyblivý v pohyblivom, 1968)
Ad revidendum
Spomeňte si, ako sme sadili topoľ
balzamový za školskou dielňou.
Pod ornicou boli
zahrabané panely.
Našli sme miesto, kde sa zem otvárala
do hĺbky, tam sme mu
urobili hniezdo.
Zo tri vedrá vody a tri lopaty prsti,
kolík k štíhlemu prútu.
Vám sa už nechcelo pohnúť ani prstom.
Bude to náš strom - vravím vám,
stretneme sa pri
ňom v roku 2000
ostatný deň júna
o 14.00.
Dokončili ste robotu
a utekali do jedálne.
Druhý deň ráno ste ho išli poliať,
ale topoľa nebolo. A hľa,
priplichtil sa školník so slovami:
Zlikvidoval som ten váš strom,
lebo nemienim zhrabovať
jeho lístie.
Vy sa rozídete po celom Slovensku,
kto z vás tu pozametá?
A tak som už len musel odpovedať:
Dievčatá a chlapci, tu máte vysvedčenia,
základnú školu ste skončili,
dajte si ešte pozor na priechode
cez cestu,
pochopte školníka i mňa,
stretneme sa v roku 2000
medzi plotom a školskou dielňou,
topoľa už nieto,
ale slovo hádam platí?
(Vzdušnou čiarou, 1991)
Marcové zariekanie
Nech vypovie sneh
v ihliciach borovice,
čo je ešte objatím...
Nech sú zahrnuté v správach
aj slnečné noci!
Nech ticho na nás nezabúda,
ako my nezabúdame na plamienok
ponechaný v jaskyni!
Píšem vám z budúceho prázdna
vklineného už do tejto chvíle a z neistého
miesta na mapách:
Tu zariekam vetristú
noc,
aby nezhášala naše sviece,
keď už marcové hviezdy musia vyšumieť.
Koncom apríla 2004 krstil svoju najnovšiu knihu – súborné dielo Básne a v stredu, 12. mája 2004, zomrel. Básnik, ktorý sa do poézie zapísal ako Osamelý bežec, dobehol. Trvalo mu to 60 rokov a počas svojho života nás neraz pozýval na cestu, ktorou on sám kráčal. Bolo to pozvanie do jeho sveta – sveta poetiky a pohľadu na veci okolo nás. Básnik Ivan Laučík.
Ivan Laučík je známym autorom, aj napriek tomu, že jeho básne nevychádzali vo veľkom náklade, mnohé boli dokonca zakázané a ťažko dostupné. Pred svojím oficiálnym debutom v roku 1968 už ako osemnásťročný publikoval básne na stránkach časopisov Mladá tvorba, Plameň a Slovenské pohľady. Do literárneho sveta vstúpil už ako člen skupiny Osamelí bežci básnickou zbierkou Pohyblivý v pohyblivom, ktorej prvý náklad tvorilo 400 výtlačkov. Autor v nej, podobne ako v druhej básnickej zbierke Sme príbuzní na začiatku z roku 1970, nekritizuje len spoločenské pomery, stav ľudskej civilizácie a jej pravdepodobný zánik, no poukazuje aj na možnosť každého jednotlivca ochraňovať základné ľudské hodnoty. Zbierky boli literárnymi kritikmi označené za nekomunikatívne, pretože obsahovali ťažké metaforické obrazy a pretože v nich Laučík poodhaľuje množstvo prípustných ciest a súvislostí, ktoré nemožno uchopiť jednoznačným stanoviskom. Jeho básne pôsobili neraz aj na mladú generáciu z konca 60. rokov ako slovný chaos. Ivan Štrpka o ňom povedal: „Laučíkov ‚osamelobežecký‘ princíp sa rozchádza s bežným chápaním básne. Jeden člen prirovnania je u neho mimo básne – robí z nej otvorenú štruktúru. A zdá sa, že práve táto štrukturálna nespojitosť textu básne zapríčiňuje zdanlivú nekomunikatívnosť tejto poézie.“
Laučíkovu poéziu však najlepšie vystihuje známe krédo: Aj cesta môže byť cieľ.
Osamelí bežci sa angažovali „za návrat anjelov“. Chceli sa vrátiť k ľudskosti, čistote a jedinečnosti, presadzovali humanizmus a vo svojom manifeste napísali: „Vojna je pre našu generáciu rovnako abstraktný (absurdný) pojem ako komunizmus.“ Vo svojich debutoch sa prezentovali novou, originálnou poetikou, ktorou sa odlišovali od dovtedajšej slovenskej lyriky. Zároveň sa dokázali odlíšiť aj jeden od druhého. V súlade s touto poetikou tvoril aj Ivan Laučík.
Laučík ako básnik vôbec nešiel so svojou dobou, či už v zmysle literárnom, alebo politickom. Po takmer dvadsaťročnej nútenej prestávke vydal v roku 1988 básnickú zbierku Na prahu počuteľnosti. Zobrazil v nej rozporuplnosť prítomnosti, plnej konfliktov, ktoré vznikajú vlastníckym a koristníckym prístupom človeka k prírode a jej zákonitostiam. Vyskytujú sa tu prírodné motívy. Jaskyňa sa mu napríklad stala metaforou v priamom aj prenesenom zmysle slova. „Keď nemohol nájsť slobodu na povrchu zeme, musel liezť do jaskýň, aby ju tam pre seba našiel,“ napísal Ján Buzássy.
Počúvam cvrčka pod prvým snehom
ako sa hrabe z bielej vojny – jeho hlas
bude iba slabnúť...
víri vzduch deň a noc
(náš rovesník čeriaci nehlučný život)
je pohyblivým uzáverom medzi kopcami
ó žiarivá cesta do podzemia
predznamenaná týmto dlhým ó –
ktoré je
ako panoráma horiacich tôní v jaskyniach!
Strkám ruky do puklín aby som nahmatal
cvrčkov v strašnom hnedom kale pod snehom...
(Sme príbuzní na začiatku, 1970)
V ďalších zbierkach – Vzdušnou čiarou (1991) a Havránok (1998) – sú prírodné motívy ešte výraznejšie, Laučík má intenzívny vzťah k prírode, stotožňuje sa s ňou väčšmi než s ľuďmi, je to jeho živel, vášeň, druhá domovina.
Ak Goethe kedysi zvolal „Postoj chvíľa, si krásna“, Laučík skutočnosť takto neprežíva, bytie nie je u neho individualizované (preto tu napríklad niet básní o láske, sklamaniach, emóciách), skôr neosobne zvecnené, bezpocitové, racionalizované. Laučíkovu poéziu nespriezračnil ani čas, hoci pribudlo jej interpretácií, resp. pokusov o ne.
Alena
Kaduková, Alena Kluknavská