_Monika Michalovová

 

Darca spomienok

 

Sedím a v ruke zvieram tú prekliatu kartičku s nápisom: LEGITIMÁCIA DOBROVOĽNÉHO DARCU SPOMIENOK. Kartička je už obchytaná zo všetkých strán a ja sa neviem rozhodnúť, či som neurobil strašnú hlúposť. Možno prvýkrát v živote cítim taký hlboký smútok a neistotu. Neviem sa rozhodnúť. Všetko sa to začalo dnes ráno. Počúval som správy a odhodlal sa, že dnes je deň, kedy to konečne urobím. Darujem svoje spomienky. Nezištne. Pre dobrý pocit. Stalo sa, ale ten pocit stále neprichádza...

 

Už od stvorenia sveta ľudia, bytosti obývajúce túto planétu, predpovedajú jeho zánik. Nepovažujem zánik za niečo náhle, niečo čo sa stane zo dňa na deň. Nechodím spávať s obavou, že sa zajtra nezobudím. Zánik prichádza postupne. Mysleli sme si, že nás zabijú vojny, nestalo sa tak. Prírodné katastrofy, choroby ako kiahne, cholera, chrípka. Všetkým sme sa vysmiali do tváre. Rakovina, AIDS. Vieme im úspešne predchádzať. Na miesto, kde stojíme, viedla dlhá cesta, ale nám sa podarilo ju vyšliapať. Teraz stojíme hore, hrdo, chválime sa tým, akí sme dokonalí. Nad nami je už len slnko, slnko a za ním Boh.... alebo ani ten nie...  alebo si tam sedí, pozerá sa na nás, úbohé tvory a po tisícoch rokov, ktoré uplynuli od udalostí napísaných v Tóre, na nás pripravil ďalší údel.

 

Je to epidémia, nákaza, morová rana. Je to kliatba. Je to trest za naše hriechy alebo je to prirodzený následok našej nedbanlivosti. Na tom nezáleží. Podstatné je, že tá choroba existuje. Viacerí si myslia, a ja s nimi súhlasím, že by bolo lepšie umrieť, než dostať bielavku. Táto choroba neprináša súženie tela, ale duše. Duše! Tá malá krehká vec v nás! Čo vlastne vytvára človeka? Jeho vlastnosti, postoje, názory, ale hlavne jeho spomienky. Spomienky vytvárajú našu osobnosť. Bez nich nie sme nič, neexistujeme. Jazyk, reč... Pamätáme si slová, vieme rozprávať, pamätáme si udalosti, pamätáme si ľudí.

 

Táto choroba zabíja spomienky. Postupne. Začnete zabúdať. Môže sa stať, že sa ráno zobudíte a nebudete vedieť, kto ste. Nespoznáte ľudí okolo vás. Vaše manželky, milenky, vaše deti... Zabudnete, kde chodíte do práce. Zabudnete, že máte prácu. Zabudnete rozprávať. Okolo vás bude pozvoľna plynúť súčasnosť. Súčasnosť. Pojem vyjadrujúci všetko, čo dokážete vnímať. Úzka čiara medzi minulosťou a budúcnosťou, akýsi pohybujúci sa pás. Lenže potom už nebudete schopní vnímať vôbec nič. Dajú vás do ústavu, takých je teraz veľa. Bude to pekný ústav, bude mať izbu s výhľadom na more a park s farebnými ružami. Vám to však bude jedno. Nebudete schopní vnímať vôbec nič. Potrvá to mesiace, kým vás vyliečia. Začnete od nuly. Budete sa učiť svoje prvé slová, vety, budete sa učiť chodiť. Ale už nikdy to nebudete vy. Áno, vaše telo tu bude. Váš manžel vás môže hladkať po vašich krásnych plavých vlasoch, povedať vám, že máte oči farby mora, ale je to len vaše telo, to jediné, čo zostalo. Budete si nanovo formovať svoju osobnosť. Začnete chodiť do školy. Je to proces, ktorý trvá roky a nikdy, nikdy nebude ukončený. Lekári príbuzným často odporúčajú, aby nevracali týchto ľudí späť do ich rodín. Pre rodinu je to len prínosom ďalšej bolesti, pre chorých trápenie, lebo si už nikdy nespomenú. Nemôžete im povedať – hmm, tak to som ja, človek, ktorého si tak miloval. Práve kvôli rokom odlúčenia, ktoré nasledujú, boli vytvorené špeciálne ústavy len na tento účel. Tu už boli ľudia, ktorí sa znovu narodili. Navyše žiadny počítač na svete by nedokázal spracovať také komplexné a zložité údaje, akými sú spomienky. Len organické štítky. Tie ale majú mizernú životnosť, zväčša len niekoľko dní.

 

 

 

Doteraz nebolo uspokojivo vysvetlené, prečo sa niektorí ľudia nakazili a iní nie. Na tom už ale teraz nezáležalo. Počet chorých ukazoval na také vysoké číslo, že to prestávalo byť dôležité. Bolo potrebné týchto ľudí vrátiť do spoločnosti. Bolo potrebné vrátiť im spomienky.

 

Darujte spomienky. Darujte život.

 

Dnes som sa rozhodol. Šiel som tam a vyplnil asi tristostranový dotazník. Nie, nemám žiadne traumy z detstva, mal som celkom šťastné detstvo. Prvá láska, kedy a kde. Trochu dôverné, ale nedá sa nič robiť. Ten človek sa o mne dozvie všetko. Bude akoby mojím klonom, aj keď lekári tvrdia, že tieto spomienky sa triedia – dostane len všetko, čo bude dôležité pre jeho budúci život. Keď si predstavím hodiny, ktoré som strávil nad knihami... Ale čo už, to bolo strašne dávno, teraz je iná doba.

 

Až som bol prekvapený, keď som vypĺňal ten dotazník. Zdalo sa, že som celkom normálny. Zvláštne – ja som si tak nikdy nepripadal. A potom tie únavné vyšetrenia. Psychologické testy. Niekoľko hodín som mal kresliť na papier svoje pocity. Nevládal som, a preto som bol prekvapený, keď službukonajúca lekárka chytila do ruky môj papier, celý počmáraný kružnicami a povedala: „Výborne, vyhoveli ste.“

 

Keby som bol skôr vedel, že mám kresliť kružnice, nemusel by som tu trčať. A potom ma dvaja ošetrovatelia odviedli do tej miestnosti. Pripadal som si skoro ako psychopat. A pritom ja som mal byť ten normálny. Pripojili ma na ten prístroj a od tej doby sú moje spomienky matné (môžem vôbec hovoriť o spomienkach?), mihali sa predo mnou obrazy z detstva, ako som vyrastal, začal chodiť do školy. Mohol som mať asi sedemnásť rokov, keď sa predo mnou zjavil obraz Anette. Držíme sa za ruky, prechádzame sa v parku:

„Dosť!,“ vykríkol som celý spotený. Vedel som, čo v ten deň nasledovalo. Anette bola len moja. Nechcel som nikomu dovoliť, aby si pamätal, aby s ňou zažil to, čo ja.

„Zaznamenávame veľmi silnú intenzitu pocitov. Zatiaľ najsilnejšie, s čím sme sa dnes stretli“, povedal jeden lekár, presne ten, čo stál pri tom prístroji. Obraz bol hmlistý, ledva som rozoznával obrysy miestnosti. Keď som zavrel oči, videl som Anette. Nehýbala sa. Ako keď na videu stlačíte stop. Ibaže ja som bol naraz na videu, aj v tej miestnosti.

„Bez nej by bola vaša osobnosť neúplná,“ bez akékoľvek náznaku záujmu, vzrušenia, povedal ten druhý lekár.

Neúplná... Ach, áno... niekoľko rokov bola pre mňa všetkým. Ale veď sľubovali... sľubovali, že tie najintímnejšie zákutia mojej duše ochránia. Sľubovali.

„Je to na vás.“ Povedal ten lekár.

Film sa spustil. Ešte teraz sa chvejem vzrušením a láskou, keď ju vidím, keď si spomeniem. Je večer, ideme ku nej domov... bozkávame sa. Položím si ju na gauč a je len moja... Len moja... len moja a toho sprostého prístroja, ale páska sa už nedá zastaviť. Snažím sa. Film ide ďalej. Ako v kine, keď len bezbranne sledujete dej a nemôžete s ním nič robiť. V duchu kričím. Pokúšam sa vrátiť do tej miestnosti. Nejde to. Vidím ju... Viem, čo bude nasledovať... Je taká istá krásna ako bola v ten večer...

 

Sedíme v pizzerií s kamošmi a pokrikujeme na seba. Skončil som vysokú školu. Oslavujeme... Páska sa na okamih zadrhne, pokračujeme... Kupujem si nový byt a teším sa ako malé dieťa. Vŕŕ, film sa pretáča. Mama oslavuje narodeniny... Sestra padá z bicykla. Prvé správy o tej chorobe... film sa pretáča čoraz zúrivejšie, asi je pokazený prehrávač. Hluk začína byť neznesiteľný. Už by sme mali byť na konci kazety, keď...

 

tresk!

 

Sedím na posteli, celý zadychčaný, trasiem sa.

 

„Ukradli ste mi moje spomienky!“

 

Nevládzem kričať. Nevládzem sa hnevať. Nevládzem rozmýšľať. Ten, čo predtým stál pri okne prichádza ku mne a máva s tými papiermi:

 

„Podpísali ste to.“

 

Asi áno. Urobil som hlúposť.

 

Darujte spomienky. Darujte život.

 

Zachránil som niekoho? Moja láska, moja dávno stratená láska, jediná žena, akú som kedy miloval, je teraz v počítači. Bozkávame sa.  Držíme sa za ruky. Milujeme sa. Nikdy na to nezabudnem. Preto teraz sedím, držím tu prekliatu kartičku v ruke a neviem sa rozhodnúť.

 

Dúfam, že sa mi podarí zabudnúť. Dúfam, že ten človek prežije pekný život. A takisto dúfam, že ho nikdy nestretnem – zabilo by ma, keby som vedel, že sa o ňu musím deliť ešte s niekým iným.

 

Otáčam kartičku zo všetkých strán. Nič nie je také čierne, ako sa môže zdať. Iba černoch v tuneli. Hlúpy vtip, nechápem, ako sa na tom moji predkovia mohli zabávať.

 

Hmm, spomeniem si na udalosti, čo nasledovali. Anette ma nechala. Rozišla sa so mnou, aby mohla ísť študovať niečo, ani neviem čo! Bol to nejaký trápny živočích a ona bola z neho úplne hotová. Odišla mi. Vravela, že to tak bude lepšie. Neviem pre koho to bolo lepšie. Ja som prežil niekoľko bezútešných mesiacov a nikdy som na ňu nezabudol. O nej som viac nepočul. Pravdepodobne bol ten živočích len výhovorka, aby ma mohla opustiť a odcestovať na druhý koniec našej smutnej planéty. To som sa nikdy nechcel dozvedieť. Ani teraz nechcem.

 

Rozprával som sa s príbuznými a obdivujú ma. Strýko ma priateľsky potľapkal po pleci a povedal:

„Máš odvahu. Ja by som niečo také nikdy nedokázal.“

Keď im však poviem o Anette, ich tváre sa zachmúria:

„Buď rozumný, veď o nič nejde. Hádam ich nechceš žalovať!“

Bratranec Noel mi dokonca povedal, že mi to môže byť fuk, veď som s ňou chodil len niekoľko mesiacov a to ani neviem, s koľkými mi zahýbala. Ani by som sa nedivil, keby bol jedným z nich. Noel bol strašný sukničkár. Nepotreboval žiadnu chorobu a aj bez toho si nepamätal všetky svoje bývalé. Asi ani nemohol.

 

Lenže oni vôbec ničomu nechápu. Ja som to dievča miloval. Už nikdy viac som nič podobné necítil. Nikdy. Je mi do plaču.

 

Keď som predtým rozmýšľal o darovaní spomienok, spoliehal som sa na prázdne sľuby o tom, že moje najintímnejšie súkromie ochránia. A ten večer do tejto kategórie určite patrí. Oklamali ma. Mal by som mať chuť im rozbiť hubu. Niekoho zmlátiť, na niekoho nakričať. Možno by som sa ani nedočkal odplaty. Odkedy je tu tá choroba, hocikedy sa vám môže stať, že niekto, koho poznáte, sa na niečo prestane pamätať. Už mi to ani nepripadá hrozivé.

 

Dni plynú a už na to takmer ani nemyslím. Pracujem. Pracujem dlho do noci. Ale výzvy na darovanie spomienok ma privádzajú do zúrivosti. Keď som v práci roztrieskal vysielač, kolegyňa mi odporučila svojho psychológa. Vraj sa nemám čoho báť, odkedy je tu tá vec, nikto sa nemôže cítiť úplne v poriadku. Ale ja som v pohode. Niekedy si doma len tak sadnem a začnem kresliť kružnice. A teda som úplne zdravý.

 

Dnes sa mi stala taká zaujímavá vec. Moja kreditka prestala fungovať. To sa nestáva často. Vlastne si nespomínam na nikoho, komu by sa to bolo stalo. Chcel som ísť domov, ale bez platnej karty som nemohol cestovať.  Tak som si len tak sadol na lavičku, pozeral sa na slnko, až kým nezapadlo, potom sa pozeral na hviezdy a bola mi zima tak ako nikdy v živote. Prečo vlastne žijem? Žijeme príliš rýchlo, doteraz som nikdy nemal čas sa nad tým zamyslieť. Ale teraz mám čas. Žil som príliš rýchlo, než aby som mal šancu prísť na to, prečo žijem. Paradox. Smutný a pravdivý. Také sú najhoršie. Sledujem ľudí. Tých náhliacich sa ľudí, každý niečo vybavuje, o niečo sa pokúša, má svoj vlastný život a vlastné problémy.

 

„Tri milióny mŕtvych,“ spomeniem si na včerajšie vysielanie. Tri milióny mŕtvych a v každom zahynul jeden človek, jedna bytosť. Bytosť ktorá mala svoje pocity, myšlienky, postoje presne ako ja.

 

Asi by som zamrzol, keby som nebol náhodou stretol Noela a neodviezol ma domov.

„Čo to robíš, človeče!“, kričal na mňa, ale bolo mi to úprimne jedno. Bola už hlboká noc, kľúč k môjmu domu nefungoval a nechceli sme nikoho budiť, tak ma zobral k nemu domov. Vyčistil som si zuby, lebo na to nikdy nezabudnem a ľahol som si na gauč. Nemohol som to tam ale vydržať, spomienky ma mátali, tak som si stiahol deku aj s vankúšom na zem. Najdlhšia noc môjho života. Keď som sa ráno zobudil, ako prvé som chcel zistiť, čo je s mojím bytom. Ale telefón mal akýsi zvláštny tón a ignoroval ma. Hodil som ho do smetiaka.

 

Použil som Noelov telefón a zavolal do práce, že prídem neskoro. Zdvihla mi to Greta, moja kolegyňa.

„Ideš sa ospravedlniť?,“ vybafla na mňa. Prekvapilo ma to.

„Nie... Mal by som?“

Zasmiala sa. Asi si myslela, že si robím žarty.

„Pred chvíľočkou si zavolal šéfovi a povedal mu, že je debil a že končíš.“

„No veď aj je debil,“ odpovedal som. Rozosmiala sa ešte väčšmi. „Ale nikdy by som mu to nepovedal do očí. Mám rád svoju prácu.“

„Ok, ok,“ povedala Greta, „ujasni si, čo chceš, a potom sa ozvi. Pozri, ale keď za ním neprilezieš na kolenách, tak s tebou končí. To si už trúfam na 100% odhadnúť.“

Dosť nešikovný slovný zvrat, pomyslel si. Niečo 100% odhadnúť.

Už takmer zložil, keď sa v diaľke ešte ozval Gretin hlas:

„A ešte niečo. Bola tu tvoja bývalka. Odišiel s ňou nejaký chlap.“

„Už som Anne vysvetľoval, že s ňou nechcem nič mať a nepomôžem jej s tým jej problémom.“

„Takže Anna sa volá?“, spýtala sa prekvapene Greta, „lebo keď sa predstavovala, tak som počula niečo iné – tuším Anoinetta alebo Aneta.... Anette?“

Telefón mu vypadol z ruky. Ak je v meste, možno mu nechala na záznamníku odkaz. Musí sa dostať domov. Alebo k nejakému počítaču. Je odborník na softvér, v minulosti ľudí, ako je on, nazývali hackeri. Ale on to robil, lebo ho to bavilo. Hľadal chyby v počítačových systémoch. Mohol sa dostať prakticky kdekoľvek, lebo poznal chyby, aké jednotlivé spoločnosti robili. Bol ale príliš lenivý, aby na nich upozorňoval, alebo ich opravil. Vsádzal na to, že na svete je príliš málo ľudí schopných prísť na to čo on, a aj tak sa všetci schopní mladí ľudia venujú výskumu tej choroby.

 

Pokúšal sa dostať do svojho bankového konta a nič. Sakra, nahováral si, tisíckrát predtým som využil túto bočnú cestičku a teraz to nefunguje. Opravili to? Celkom ľahko možné. Bola to do očí bijúca chyba. Ale len pre programátora, akým bol on. Alebo to bolo tým, že bol vzrušený z telefonátu s Gretou.

 

„Takže Anna sa volá? Lebo keď sa predstavovala, tak som počula niečo iné – tuším Anoinetta alebo Aneta.... Anette?“

 

Rozhodol sa ísť domov peši. Len pár krokov od svojho domu takmer dostal infarkt. Zástava srdca. Neskôr ľutoval, že sa tak nestalo...

 

Bola tam. Krásna ako v spomienkach. Anette v modrých šatách a belasými očami. Ešte stále je taká, ako si ju pamätá. Kedysi jej povedal, že mu ku šťastiu netreba nič, len na ňu hľadieť. Potom povedal, že mu netreba nič, len sa jej dotýkať. Na okamih zavrel oči. Bolo to šťastie? Ak áno, nikdy nebol taký šťastný. Kráčal k nej. Nevedel, čo má povedať, aby to nevyznelo trápne.

 

Všimla si, že ju pozoruje a ako prvá prerušila ticho.

„Poznáme sa?“

Niečo sa pokazilo. Čas sa zastavil. Je chladno.

„Prepáčte, neviem, čo to má znamenať.“

Otočila sa a zavesila na prichádzajúceho cudzinca. Kedy prišiel? Ako sa tu objavil? Pozrel sa mu do očí. Svietilo z nich niečo zlé. Možno to bolo iba preto, že on sa mohol dotýkať Anette. Vlastne mu bol ten cudzinec dosť podobný. Má rovnakú farbu vlasov aj strih. Aj farbu očí. Len črty tváre sú trochu iné.

 

Stál tam dlho po tom, čo vošli dnu. Len tak stál a nerobil vôbec nič, ani len nerozmýšľal. Nemohol. Začalo pršať. Podlamovali sa mu kolená. V odraze kaluže zrazu zbadal svoj obraz. Celkom pekný chlapec, ale má trochu krivý nos.

 

„Nerob z toho vedu,“ vravieval mu Noel, „vždy si môžeš dať spraviť plastiku, máš na to, tak neviem, čo stále otáľaš. Keď si konečne spravíš niečo so ksichtom, uvidíš, bude to super. Najprv ťa síce možno nespoznáme, ale uvidíš, babenky pribehnú samé.“

 

Na babenky môže kašľať. Všetko mu to došlo. Kreditka. Byt. Zamestnanie.

 

Mohol sa dostať prakticky kdekoľvek, lebo poznal chyby, aké jednotlivé spoločnosti robili. Bol ale príliš lenivý, aby na nich upozorňoval, alebo ich opravil. Vsádzal na to, že na svete je príliš málo ľudí schopných prísť na to čo on, a aj tak sa všetci schopní mladí ľudia venujú výskumu tej choroby.

 

Vynárali sa súvislosti. Na svete existuje málo ľudí ako je on. Niektoré schopnosti má s nimi možno podobné, ale nikto z nich nemá presne tie vedomosti ako on. Iba on sám. Iba on sám si mohol zablokovať kreditku, nahrať do počítača záznamy o plastickej operácii a znefunkčniť telefón. Iba on sám. Dáva to zmysel? Pravdaže. Nohy ho neposlúchali. Posadnutý vlastnými búrlivými predstavami videl pred sebou toho cudzinca, ako sa dotýka Anette... a ona si myslí, že je to on. Dokáže! Dokáže všetkým, že sa mýlia. Súd. Preukáže svoju totožnosť.

 

„Ale dokážte“, vyškiera sa naňho Anette, ale nie je to ona. Je oblečená v červených vyzývavých šatách a vyzerá ako diabol, „dokážte, že ste to vy. Porozprávajte nám niečo o sebe, čo ten druhý nemôže vedieť. Veď čo vytvára vašu osobnosť, ak nie vaše spomienky... spomienky... spomienky....“

 

Posledné slovo sa ozýva ako ozvena. Trhá to uši a je to neznesiteľné.

 

Alebo sa pokúsi vysvetliť, že osobe, ktorá mu kradne život, daroval svoje spomienky? Veď má tu kartičku. Kartičku s nápisom: LEGITIMÁCIA DOBROVOĽNÉHO DARCU SPOMIENOK.

 

Darujte spomienky. Darujte život.

 

Rozhodol sa. Život je taký bezútešný! Keby len našiel nejaký most, nejaký most, aby z neho mohol skočiť, ako to robievali kedysi.

 

Dvere sa otvárajú. Ten muž má jeho oblek. V ruke drží zbraň a jediným šikovným výstrelom ukončí jeho trápenie. Ďalej už nie je nič. Vidí jej obraz, jej rozmazaný obraz. Stráca sa....

 

„Neodchádzaj,“ vraví Anette, ale ona nepočúva. Usmieva sa.

 

„Prečo ma ignoruješ?“

 

Ale už je preč. Koniec programu. Tak takto vyzerá smrť.

 

 

Anette sedí, v ruke drží pohárik šampanského. Počuje prichádzajúce kroky a cíti sa taká pokojná, šťastná. O chvíľu sem príde jej dávna láska, pripijú si, on ju pobozká a môžu zažiť takú krásnu noc ako kedysi dávno... Zostalo to len v jej spomienkach, ale cíti sa, akoby to bolo včera...